Community Building – Môj príbeh

Väčšinu života som žila v nastavení, že musím byť silná. Na to, aby som prežila. Na to, aby ma ľudia nezranili. Na to, aby som im nebola odporná. Na to, aby ma mali radi. Môj otec bol ťažký alkoholik. Ku koncu svojho života sa už akoby rozpadával. Bola to jeho slabosť, ktorá vo mne vyvolala odpor voči akejkoľvek slabosti. Naopak mama musela byť silná, aby ustála rozvrátené manželstvo a výchovu dvoch detí. Od nej som sa naučila, že musím byť silná, aby som prežila.

V priebehu života som si postupne stále viac uvedomovala, že presvedčenie, ktoré mi hovorí, musím byť silná, je akoby pancier, ktorý si nosím na chrbte prípade potreby sa pod ním ukrývam. Stále viac som však cítila, že tento pancier ma nielen ťaží, ale už mi je aj tesný. Vyrástla som z neho postupne a potrebovala som sa ho zbaviť. Nevedela som však ako. Prejaviť vlastnú slabosť? Plakať pred niekým? Opustiť rolu tej, ktorá vždy druhým načúva, ustojí aj ich najväčšie temnoty? V tejto roli som sa cítila bezpečne, ocenene a prijato.

Predsa som však túžila po tom, aby som aj ja niekedy mohla byť krehká a zraniteľná, slabá a uplakaná. Boh, ktorý sám vkladá do našich sŕdc dobré túžby, ma na túto cestu slabosti, ako si ju sama pre seba volám, vzal a postupne ma po nej viedol. S prácou Scotta Pecka som sa stretla v momente, keď som bola pripravená na Jeho „final touch“ – rozhodujúci dotyk.

Moje stretnutie s prácou Scotta Pecka začalo prostredníctvom jeho knihy o budovaní komunity „V jiném rytmu“. Táto kniha mi dokonale pomenovala a pomohla pomôcť pochopiť rôzne procesy, ktorými som v priebehu rokov prechádzala v spoločenstvách, v ktorých som žila – manželskom aj kresťanskom. Keď Scott Peck písal, že skutočnú komunitu môžeme dosiahnuť, keď odstránime prekážky, ktorí nám každému jednému – budovaní jednoty s druhými bránia – silno vo mne rezonovalo, že práve tento pancier sily, neochota či skôr neschopnosť ukázať vlastnú slabosť a zlomenosť sú tou mojou hlavnou aktuálnou prekážkou.

Na môj prvý seminár som teda šla s túžbou zbaviť sa môjho panciera.Uzdravovací proces sa vo mne spustil hneď v úvode seminára, keď facilitátor čítal príbeh o Rabínovi a mníchovi. V tomto príbehu navštívi mních z vymierajúceho kláštora rabína, ktorý trávi čas v pustovni neďaleko kláštora. Mních sa ho pýta na radu, čo robiť, aby kláštor opäť ožil a rabín mu radu dáva. Moment, ktorý zatriasol mnou bol ten, keď príbeh hovorí o tom, ako rabín a mních spolu plakali. Rabín bol človek, ktorý dokázal uniesť bolesť druhého a plakať nad ňou spolu s ním. To som vedela aj ja. Mních bol človek, ktorý sa dokázal podeliť o svoju bolesť s druhým. To som nedokázala. Neverila som, že na tomto svete môže byť niekto, kto by uniesol moje negatívne emócie a neprestal ma mať rád. Veľmi opatrne som to dovoľovala len môjmu manželovi. Tento moment vo mne rezonoval počas nasledujúcich hodín až do ďalšieho dňa.

Počas semináru sa pracuje s tzv. pohnútkou. Ide o „pohnutie“ niečo povedať, „vyprázdniť“ zo seba. Typicky sa prejavuje svojou neodbytnosťou a somtickými prejavmi ako búšenie srdca, červeň v tvári, šteklenie v bruchu a podobne. Vo mne postupne narastala pohnútka pomenovať to, čo prežívam. Tú zmes túžby po prejavení zraniteľnosti a paniky z nej. Pohnútka silnela a mne bolo jasné, že ak nechcem explodovať, musím ju vyjadriť. Stalo sa. Zariskovala som. Akonáhle som dohovorila (už si vôbec nespomínam na to, čo presne som povedala), žena, ktorá sedela po mojej pravici – tá najsprávnejšia žena, ktorá len mohla sedieť po mojej pravici – sa jemne dotkla mojej ruky. A ja som v tom momente vedela, že môžem. Že môžem plakať, môžem byť slabá a zraniteľná. Že ona a táto skupina to z nejakého podivuhodného dôvodu unesú. Seminár pokračoval a rôznym ľuďom sa diali rôzne veľké veci. Ja som nebola taká naivná, aby som si myslela, že táto skúsenosť mi zmení život. Dúfala som, že možno, snáď urobí aspoň malú trhlinku do stavidiel zadržiavajúcich moje negatívne emócie. Na moje veľké prekvapenie som aj mesiac, aj dva, aj pol roka po seminári pozorovala na sebe veľkú zmenu. Trhlina na mojich stavidlách bola poriadne veľká a niektoré jeho časti boli v rozklade. K skúsenosti zo seminára som sa dokázala vedome vracať a podstupovať cestu „odzbrojenia “ – ako Scott Peck nazýva opúšťanie svojich obranných mechanizmov –vedome aj v iných situáciách a vzťahoch. Dlho po návrate zo seminára vo mne zostal:

– úžas nad tým, aké neuveriteľne účinné môže byť nasledovanie niekoľko málo (prevažne komunikačných) pravidiel, ktorými sme sa počas seminára riadili

– úžas nad tým, akú hĺbku dôvery a bezpečia dokáže vytvoriť skupina cudzích ľudí pri nasledovaní týchto pravidiel

– úžas nad tým, k akým hlbokým a uzdravujúcim procesom môže v takejto skupine dochádzať

– túžba po prenášaní tejto skúsenosti do bežného života a vzťahov

Z tejto túžby sa zrodilo rozhodnutie investovať do výcviku seminárov Community Building, stať sa facilitátorkou a podieľať sa spolu s ďalšími na šírení tejto skúsenosti v našej krajine.

Andrea Mikolášiková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.