Väčšinu života som žila v nastavení, že musím byť silná. Na to, aby som prežila. Na to, aby ma ľudia nezranili. Na to, aby som im nebola odporná. Na to, aby ma mali radi. Môj otec bol ťažký alkoholik. Ku koncu svojho života sa už akoby rozpadával. Bola to jeho slabosť, ktorá vo mne vyvolala odpor voči akejkoľvek slabosti. Naopak mama musela byť silná, aby ustála rozvrátené manželstvo a výchovu dvoch detí. Od nej som sa naučila, že musím byť silná, aby som prežila.
V priebehu života som si postupne stále viac uvedomovala, že presvedčenie, ktoré mi hovorí, musím byť silná, je akoby pancier, ktorý si nosím na chrbte prípade potreby sa pod ním ukrývam. Stále viac som však cítila, že tento pancier ma nielen ťaží, ale už mi je aj tesný. Vyrástla som z neho postupne a potrebovala som sa ho zbaviť. Nevedela som však ako. Prejaviť vlastnú slabosť? Plakať pred niekým? Opustiť rolu tej, ktorá vždy druhým načúva, ustojí aj ich najväčšie temnoty? V tejto roli som sa cítila bezpečne, ocenene a prijato. Pokračovať v čítaní „Community Building – Môj príbeh“